V duchu a pravde vo svete komunikácie a technológií…

RoboCup 2011 v Istanbule


5.7.2011  sme šťastne docestovali do cieľa našej cesty. Navečerali sme sa a obzreli si okolie hotela. Bývali sme vcelku blízko historického centra.

6.7. sme sa ráno zaregistrovali a hneď chlapci museli všetko zariadenie vybaliť, poskladať a  zfunkčniť, aby o 14:30 stíhali interview (mimochodom, to sa im celkom vydarilo) . O 15:30 bola skúška na cvičnom javisku a o 17: 10 skúška na hlavnom javisku. Samozrejme sa to celé poposúvalo. Do večera ešte chlapci dorábali všetko potrebné pre vystúpenie a potom sme šli na hotel a na zaslúženú večeru, ktorou bolo tradičné jedlo-kebab.

7.7 sme mali doobeda jednu skúšku  a poobede jedno vystúpenie, ktoré sa dosť vydarilo. Potom sme mali trocha času na prehliadku ďalších kategórii súťaže, lebo večer po všetkých vystúpeniach sme chceli skúšať na hlavnom javisku. Na voľnom javisku sa dobre pracovalo, tak sme v hale boli do 23:00.. Inak  na ňom môžeme mať iba jednu skúšku (7 min) za deň,  a to by nám určite nestačilo.

8.7. sme mali vystúpenie o 9:30. Vstávali sme skoro ráno, lebo o 8:30 sme si dali ešte jednu skúšku (robot sa musí pred vystúpením aspoň hodinu nabíjať) a cesta metrom do haly trvá 1 hod. Vystúpenie dopadlo super a chlapci si potom išli oddýchnuť na hotel, lebo večer sme zase plánovali nácvik. Predpokladali sme, že sa dostaneme do finále…

Všetkým sa naše vystúpenie páčilo, kolotoč mal veľký úspech. Maťo Olejár dorobil výborný spínač, ktorýporotu pri interviewu veľmi zaujímal. Postúpili sme do finále a večer sme teda zase nacvičovali. Potom sme mali meeting (party), kde nás odviezli do nejakého obchodného centra, dali nám balíček s hamburgerom, hranolkami a kolou a sprístupnili nám kolotoče zadarmo. Tak sme si pojazdili na autičkách a rôznych šalenotách 🙂

9.7. Deň D… naše finále. O 9:30 sme mali ešte krátky nácvik, ktorý sa vydaril. Finále sa ale nevydarilo… 😦  Robot Pinocchio sa proste rozhodol, že cez prázdniny do školy nepôjde. Netušíme prečo, už sa to nedalo otestovať. Možno sa za tu hodinu zmenili svetelne podmienky, alebo technici prestavili svetla.

Chlapci boli veľmi smutní, nemali chuť sa ešte zapojiť  do SUPER TEAM súťaže. Dostali malých Australčanov a malých Číňanov, ktorí už od rána chceli čosi robiť, lebo neboli vo finále. Nakoniec sa  všetci skamarátili. Naši chlapci boli veľmi samostatní a zodpovední.  Dávid Záleta bol tlmočníkom (stačil mu nejaký translator, ruky a nohy) a vytvoril prezentáciu…

Paťo Škovranko vymyslel choreografiu a Maťo Olejár usilovne robil všetko, čo bolo potrebné. Škoda, že sa im všetko nepodarilo podľa predstáv, mali tento rok na to, aby boli majstri sveta. Príprava vystúpenia SUPERTEAMU trvala do večera, ešte na hoteli dorábali hudbu a nový program pre robota…

10.7.  Ráno sme zase vstávali skoro (raňajky bývali dobré), lebo o 10:30 bolo vystúpenie a SUPERTEAM mal ešte veľa nedokončeného. Vystúpenie bolo celkom pekné a to nestihli ani jednu spoločnú skúšku a išli hneď naostro. Pozreli sme si ešte vystúpenia ostatných Slovákov. Prešovčania tu robili riadne svetelné aj hudobné show. Potom sme šli všetci spolu na obed a poobede bolo vyhodnotenie. Nič sme nevyhrali, a tak naše balenie bolo trocha smutné…
Po slávnostnom vyhlásení všetkých výsledkov a ocenení všetkých víťazov, nastalo všeobecné lúčenie s novými kamarátmi, vymieňanie požičaných súčiastok, náradia a e-mailov. Po večeri sme konečne vyrazili  aspoň na prehliadku nočného Istanbulu.

11.7. Zase sme museli skoro vstávať, ale po výdatných raňajkách už sme konečne nesmerovali do našej Robocupovej haly blízko letiska, ale do prístavu, kde sme nastúpili na trajekt na Princove ostrovy – jediné miesto, kde sa tu dalo kúpať v mori. Vystúpili sme na štvrtom najväčšom ostrove. Po počiatočných ťažkostiach bez mapy a po odporujúcich si radách miestnych obyvateľov, ktorí všetci hovoria po anglicky “very little” 🙂 , čo znamená že poznajú ešte asi 4 ďalšie slová, sme nakoniec objavili free pláž a platenú pláž.
Free pláž bola fakt strašidelná a na platenej po nás chceli 20 lír na  osobu. Podarilo sa nám vstupné stiahnúť na 15 a konečne sme mohli začať oddychovať. Bola tam síce dosť veľká tlačenica, otravná hlasná hudba s monotónnymi bubnami, špina a odpadky dookola ako všade v Istanbule, ale keď sme sa sústredili len na plávajúce mola, skákanie do vody a modrý obzor plný bielych lodí, bol to celkom pekný deň, po ktorom na nás čakali historické pamiatky. Ale na tie sme si už neprivstávali, lebo chlapci prosili, že by aspoň raz chceli vstať v nejakom prázdninovom čase… 🙂

Ing.Terézia Vargovčíková

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s

Oblak značiek

%d bloggers like this: